Datalan

Jaroslav Holeček, ZAP SR: Vzťah vysokých škôl a firiem je ako platonická láska

21.10.2016

Na konferencii University Day 2016 vzbudili diskusné príspevky výkonného viceprezidenta  Zväzu automobilového priemyslu SR Jaroslava Holečeka obrovský záujem - disponuje totiž nielen bohatými skúsenosťami, ale aj jasným názorom. Ako organizátorom konferencie nám poskytol exkluzívny rozhovor, v ktorom napr. tvrdí, že Slovensko zďaleka nie je montážnou dielňou Európy, ako sa zvykne hovoriť o našom automobilovom priemysle. Potrebuje preto kvalifikovaných absolventov vysokých škôl a nezaobíde sa ani bez výskumu a vývoja. Napriek tomu neefektívne vyhadzuje 140 miliónov eur ročne na vzdelávanie ľudí, ktorí chcú získať titul pre titul.

Je to ako platonická láska – obaja chcú, ale nič z toho nie je. Dôvodom je nastavenie slovenského vysokého školstva. Školy totiž bez problémov vyžijú bez súkromných firiem. Sú financované podľa počtu študentov, ktorí ich navštevujú. Chýba im preto motivácia spolupracovať s komerčným sektorom.

 

Samozrejme, pretože bez ich absolventov sa nezaobíde. Problém je v tom, že tí by mali byť kvalitne pripravení, a to často nie sú. S teoretickou prípravou zásadný problém nie je, horšie je to so schopnosťami, ktoré sa dajú získať iba v praxi. Už dávnejšie sme sformulovali „desatoro“ zručností, ktoré absolventom chýbajú (nájdete ich v závere rozhovoru, pozn. red.) a firmy pôsobiace v segmente automotive by ich potrebovali. Napriek tomu sa na zlom stave nič zásadné nemení.

 

Potrebujeme do vysokoškolského štúdia vrátiť povinnú prax. Dnes je v ňom zastúpená najčastejšie v podobe dvojtýždennej stáže v nejakej firme. To ale zďaleka nestačí, za dva týždne sa totiž nemôžete nič zásadné naučiť. Takáto stáž pripomína skôr exkurziu, počas ktorej sa študent zbežne s firmou zoznámi, no nič viac. Veľmi dobre to na konferencii University Day vystihol pán Burton Lee zo Stanford University. Hovoril o vzdelávaní, ktoré pripomína písmeno I a o vzdelávaní, ktoré pripomína T. To prvé je postavené od začiatku do konca iba na sprostredkovávaní vedomostí. Druhé, „T“, je doplnené o rozvoj zručností a schopností. My potrebujeme práve ten druhý variant, ktorý dáva vedomostiam praktický význam a zmysel.

 

Študenti by mali byť nútení pracovať tímovo, riešiť reálne problémy, podieľať sa na projektoch a podobne. A predovšetkým – musia praxovať. Nie dva týždne, to je iba akýsi babysitting, ale minimálne jeden celý semester. Inak sa s reálnym prostredím počas štúdia nestretnú a uvidia ho až po absolvovaní školy. To je neskoro. Pretože na školách sa často stretnú s vyučujúcimi, ktorí univerzitu celý život neopustili a reálnu výrobu a fungovanie podniku nikdy nezažili.

 

Nie, všetkých by absorbovať nedokázali a ani to nie je potrebné. Musíme totiž rozlišovať medzi študijnými odbormi. Iná je pozícia technológa a iná študenta politológie alebo filozofie. Tak, ako nemá zmysel titul pre titul, nemá zmysel ani prax pre prax. Potrebujeme prax zabezpečiť predovšetkým pre tie profesie, kde je kľúčová. Riešiť veci iba pro forma nemá zmysel. Ako by to dopadlo, to sme už mali možnosť vidieť v slovenskom prístupe k Bolonskému procesu. Jeho výsledkom malo byť skvalitnenie vysokoškolského vzdelávania. V skutočnosti sme iba premaľovali vysoké školy na univerzity a vytvorili úplne nezmyselný systém výchovy bakalárov. Pritom bakalárov by slovenský priemysel potreboval, no nie takých, akých produkujeme u nás. Z tejto chyby sa potrebujeme poučiť a neopakovať ju pri zavádzanú praxe vo vysokom školstve.


 

To áno, lenže to je výsledkom toho, akých bakalárov u nás produkujeme. Je to titul pro forma. My sme totiž iba rozdelili klasické päťročné štúdium na dve fázy. Prvou je bakalárske štúdium, potom nasleduje inžinierske či magisterské. Nevytvorili sme pre bakalárov žiaden ucelený vzdelávací obsah. Tomuto štúdiu tak chýba jasný začiatok a koniec. Očakáva sa totiž, že bakalár bude pokračovať v štúdiu. Ak nepokračuje, skončil na polceste. Je to človek, ktorý by v starom systéme školu s vysokou pravdepodobnosťou nedokončil. Teraz sme z neho spravili bakalára. Prečo by takéhoto človeka mala firma chcieť?

 

Mal by to byť absolvent uceleného a súvislého štúdia, ktoré bolo od začiatku dizajnované na to, že bude ukončené bakalárskym titulom. Potrebujeme mať definované, čo má takýto bakalár vedieť a ovládať. Jeho kvalifikácia má vychádzať z potrieb trhu a kým ju získa, mal by absolvovať aspoň pol roka praxe. A nie ako doteraz, že je to vzdelanie, ktoré sa končí v polovici. Bakalárske štúdium pritom nemusí myť nutne trojročné, môže trvať aj štyri roky. Ale iba tam, kde je to potrebné. Rovnako potrebujeme súvislé päťročné inžinierske a magisterské štúdium. Bez toho, aby sme ho umelo delili na bakalárske a inžinierske či magisterské. Takto iba zabíjame čas nezmyselnými bakalárskymi prácami.

 

Aby som to zhrnul. Prax do škôl sa dá dostať tromi spôsobmi. Prvým je ucelené bakalárske štúdium, o ktorom sme práve hovorili. Druhým päťročné súvislé štúdium, o ktorom sme taktiež hovorili. Treťou možnosťou je práve vysokoškolské duálne vzdelávanie. Na Slovensku nie je ani v rovine konkrétnych úvah, tak ďaleko sme sa ešte v tomto štáte nedostali. No je potrebné o ňom rozmýšľať a do budúcna s ním počítať. V západných krajinách totiž veľmi dobre funguje, napríklad v Nemecku. Nemusíme ho zavádzať všade, ale zišlo by sa vo vybraných študijných programoch zameraných na prax. V duálnom systéme máte bloky štúdia, ktoré sa odohrávajú striedavo na škole a vo firmách. Okrem toho, na školách by prednášali aj odborníci z praxe. Nie je to žiadna utópia, takúto univerzitu som navštívil napríklad v nemeckom Stuttgarte. U nás je však také niečo behom na veľmi dlhú trať.

 

U nás je to ťažké pri akejkoľvek snahe užšie prepojiť prax s akademickým prostredím. Školy sa tomu bránia, vnímajú to ako niečo dehonestujúce. Veľa času sme stratili tým, ako sme poňali Bolonský proces. Preto ho dnes potrebujeme prehodnotiť a z veľkej miery začať úplne odznova. Pretože ďalej budeme iba nariekať nad tým, že máme absolventov bez práce, že vyše polovica absolventov vysokých škôl sa podľa rôznych štúdií neuplatní v odbore, ktorý vyštudovali. Momentálne na Slovensku študuje na vysokých školách približne 210-tisíc študentov. Ak by len tretina z nich študovala zbytočne, je to 70-tisíc mladých ľudí. Rok štúdia stojí štát minimálne 2 000 eur. Ročne tak vyhodíme von oknom 140 miliónov eur. Za tieto peniaze by sme mohli kvalitne zaplatiť odborníkov na vysokých školách, vybaviť ich a posunúť na inú úroveň. No my radšej tieto peniaze míňame len tak, aby si niekto urobil titul pre titul. Preto potrebujeme naviazať peniaze pre školy na ich kvalitu a nie na to, koľko zbytočných absolventov vyprodukujú.

 

V prvom rade by sme sa mali pozrieť na akreditácie. Teraz v rámci nich nemeriame kvalitu vzdelávania, ale kvalitu výskumno-vzdelávacej činnosti. Tá je založená na publikačnej činnosti, citáciách a podobne. To potrebujeme zmeniť. Potom by sme mali merať úspešnosť absolventov škôl. Tu je to pomerne jednoduché, stačí sa pozrieť na to, ako sa uplatnia v praxi. Na základe toho vieme povedať: tieto odbory bude štát finančne podporovať a tieto nie. Ak niekto bude chcieť titul zo zbytočného odboru, nech sa páči. Ale nech si ho zaplatí sám.

 

To je nezmysel a dehonestuje to celý automobilový priemysel u nás. Ak by šlo iba o jednoduchú a lacnú prácu, ako sa niekedy hovorí, nemáme na Slovensku tri automobilky a štvrtú vo výstavbe. Boli by v iných, ďaleko lacnejších krajinách. Automobilová výroba na Slovensku je sofistikovaná, náročná a komplexná. Produkujú sa tu autá, ktoré patria vo svojich triedach k najvyspelejším na svete. Ak by tu nebola kvalifikovaná pracovná sila, nikdy by sem tieto firmy neprišli. Preto túto konkurenčnú výhodu nesmieme stratiť a stavať sa k nej laxne. A nielen to. Doteraz sme hovorili o výchove mladých ľudí pre prax, no to nie je zďaleka iba o samotnej výrobe. Zabúdať nesmieme ani na aplikovaný výskum a vývoj. Aj ten je totiž kriticky dôležitý. Ak by sme boli iba akousi montážnou dielňou, nezáležalo by na ňom. Ale záleží a mnohé firmy z automotive sektora tu majú aj svoje výskumno-vývojové centrá.

 

Aj tu ide často o platonickú lásku. Chceli by sme my, školy tvrdia, že by chceli tiež. V praxi je to ale zlé. Napríklad, dôjde k situácii, že pri výrobe sa vo fabrike láme blatník. Príčina môže byť v použitom materiáli, v technike lisovania, alebo niekde inde. Prídem s týmto problémom v apríli na vysokú školu, ktorá sa materiálmi a ich spracovaním zaoberá. Viete, čo mi povedia? „Radi by sme pomohli, ale teraz riešime záverečné skúšky. Príďte v septembri.“  Čo urobím ja? Dám problém vyriešiť v Nemecku. Vyjde ma to síce drahšie, ale nemusím čakať, kým si niekto na mňa nájde čas.

 

Ak ste firma, potrebujete vedieť, že financujete niečo, čo má efekt. Nebudete peniaze rozhadzovať len tak. To potom nie je financovanie aplikovaného výskumu a vývoja, ale akási pokrivená charita. A tá praktický význam nemá. To ale neznamená, že žiadna spolupráca neexistuje. ZAP SR spolupracuje so šiestimi vysokými školami, a to aj na programoch praxe pre študentov.

 

Samozrejme, nájdete ho napríklad v Nemecku alebo aj v škandinávskych krajinách. Postavené sú na princípe zmiešaného financovania vedy a výskumu. Ak robia základný výskum, z 80 % ich financuje štát, príkladom môže byť Planckov inštitút (Max-Planck-Gesellschaft) v Nemecku. A ak zostanem v tejto krajine, spomenúť môžem Fraunhoferov inštitút (Fraunhofer-Gesellschaft) zameraný na aplikovaný výskum a vývoj. Ten je financovaný nemeckou vládou, ďalej krajinskou vládou a firmami. Tam ta symbióza funguje. Ak prídete s problémom do Fraunhoferovho inštitútu, nepovedia vám, že na vás budú mať čas o pol roka.  U nás niečo také neexistuje.

 

Prečo nie? Prilákal by na svoje územie špičkovú organizáciu pre špičkových odborníkov. To sa oplatí.
 

Štát. Je jeho úlohou, aby vytvoril podmienky pre rozvoj vedy ale i priemyslu. Mal by vybudovať systém, pripraviť legislatívu. Dnes financuje de facto sto percent vedy a výskumu. Je oveľa rozumnejšie zobrať z tejto sumy niekoľko desiatok percent, ktoré i tak nič neprinášajú a dať ich do zmiešaného systému, do ktorého by sa mohli zapojiť i firmy. Peňazí by bolo viac, ale hlavne, viac by bolo i výsledkov. A my potrebujeme práve výsledky, potrebuje ich aj štát a vysoké školy by nemali zostať bokom.


TOP 10 - Čo podľa Jaroslava Holečeka chýba dnešným absolventom VŠ:
1. znalosť jedného cudzieho jazyka na úrovni B
2. znalosť ekonomiky produktu a procesu
3. znalosť projektového riadenia, časový manažment
4. znalosť základov psychológie, komunikácie a práce s ľuďmi,
5. analytické myslenie a riešenie problémov, schopnosť rozhodovať
6. prezentačné  schopnosti– schopnosť identifikovať, sformulovať a odovzdať dôležité informácie prijímateľovi
7. absolvovanie praxe vo výrobe počas štúdia
8. informačná gramotnosť
9. samostatnosť
10. zodpovednosť

VIZITKA
Jaroslav Holeček
absolvoval Elektrotechnickú fakultu na STU v Bratislave. Od roku 1979 pracoval pre Trnavské automobilové závody (TAZ), v roku 1983 sa stal riaditeľom Stredného odborného učilišťa strojárskeho pri TAZ. V roku 1992 nastúpil do Volkswagenu Slovakia, v roku 1999 sa stal členom predstavenstva tejto spoločnosti pre personálnu oblasť a od roku 2001 zastával rovnakú pozíciu vo Volkswagene Autoeuropa v Portugalsku. Po návrate z Portugalska v roku 2005 vykonával funkciu člena predstavenstva pre personálnu oblasť vo Volkswagene Slovakia. V roku 2012 sa stal prezidentom Zväzu automobilového priemyslu SR, v súčasnosti pôsobí ako jeho výkonný viceprezident. Je členom Akreditačnej komisie – poradného orgánu vlády SR, prednáša aj na Materiálovotechnologickej fakulte STU v Trnave.

 

Kontakt pre viac informácií a spoluprácu

Ivana Dorozló

Marketing Director
DATALAN, a. s.
+421 917 127 775

Chcete sa o našich riešeniach dozvedieť viac? Dohodnite si stretnutie s našimi odborníkmi.