Datalan

MUDr. Martin Jan Stránský: Technológie predbehli vo vývoji výuku

22.12.2016

Hrozí súčasnej generácii digitálna demencia? Štúdia nemeckého neurofyziológa M. Spitzera vyvolala búrlivú diskusiu. Americko – český odborník, primár neurológie na Univerzite Yale MUDr. Martin Jan Stránský na konferencii Premeny vzdelávania v epoche obrazoviek vysvetlil, aké sú pozitíva a negatíva zavádzania nových technológií do procesu vzdelávania z pohľadu lekára.

Jednu najdôležitejšiu vec – rozumieť mu. Rozumieť tomu, ako funguje, pretože všetky naše pocity, pamäť, spomienky a spôsob rozhodovania, pocit šťastia i nešťastia vychádzajú z predchádzajúcich skúseností. To znamená, že neustále porovnávame a integrujeme. Práve tí ľudia, ktorí sú v pohode, dokážu riešiť situácie a nepanikáriť, nám navonok pripadajú, že sú pokojní a podobne. Ale v skutočnosti sa vedia ovládať a pracovali na tom. Samozrejme, vrodená povaha je jedna vec, genetika je mocná čarodejnica, ale aj tá sa dá modifikovať. Hlavne v ranom veku, keď sa učíme nezávislosti, keď získavame skúsenosti prostredníctvom chýb. Práve o tom často hovorím, že chyby sú najdôležitejší nástroj pri učení – je dôležité robiť ich a ešte dôležitejšie sa z nich poučiť. V našej spoločnosti všeobecne, a najmä v školách, sa chyby trestajú. Keď na otázku koľko je 2+2 odpoviete, že päť, je to chyba a nikto sa nespýta, ako ste na to prišli. Robenie chýb a poučenie sa z nich je však cesta, ako sa učiť.

Určite áno. Niekomu to ide ľahšie, rovnako ako iné činnosti, niekomu horšie. Veľmi záleží na rodičoch, na rodinnom menu, či je rodina rozhádaná, či je tam stres. Ak dieťa necháme v kúte a dáme mu tablet, aby sa hralo bez interakcie, je odsúdené vybudovať si určité mozgové cesty, ktoré sú obmedzenejšie, než má dieťa, ktoré je v pozitívnom prostredí. To je rozdiel, ktorý ovplyvňuje vývoj, a to, že z niektorých ľudí sa stanú psychopati. I keď to znie trochu brutálne, platí, že čo dokáže mozog, dokážeme my. Sme stopercentne závislí od anatómie a fyziológie nášho mozgu. Tá je závislá od genetického vplyvu. Pri predpoklade, že môj motor – teda mozog, je úplne rovnaký ako váš, začíname úplne rovnako. Všetko, čo sa s nami deje a čím sa staneme je striktne závislé od predchádzajúcich skúseností, vrátane tej úplne prvej. Tá prichádza už v prvom trimestri tehotenstva matky. Práve táto skutočnosť potvrdzuje, že keď je matka počas gravidity pokojná, počúva hudbu, nemá stres, porodí dieťa, ktoré má menší sklon k neurotickým stavom v povahe, než naopak dieťa matky, ktorá sa v tehotenstve rozvádza. Tu sa všetko začína, obe detičky sú deň staré, ale majú v mozgu rôzne vydupané trasy. Všetko v mozgu sa deje na základe skúseností, musíte teda ísť po tej známej ceste, aby ste sa dostali niekam na novú. Preto ten vplyv prostredia a okolností má výrazný dosah najmä na vývoj detí do 3 rokov. Samozrejme, aj v neskoršom veku.

Tu už vieme viacero vecí, ktoré s touto generáciou súvisia. Ak sa počítač používa najmä na surfovanie a spoločenské siete a nie na bádateľské účely, tam miera využívania PC priamo súvisí s poklesom IQ, priamo súvisí s nárastom depresie a tiež s narušením ľudských vzťahov. Rôzne odborné svetové organizácie vydali jasné pravidlá na používanie počítačov, monitorov. V prípade  jednej z najuznávanejších organizácií na svete - Americkej akadémie  pre pediatriu, to znie jasne. Odporúčajú, aby žiadne dieťa nepozeralo na akúkoľvek obrazovku – či je to televízor, tablet, počítač, mobilný telefón, teda čokoľvek, viac než dve hodiny denne. Má to určité neurologické dosahy – či už ide o zrak alebo závislosť. Bohužiaľ, mnohé deti to využívajú na spomínané surfovanie a sociálne siete, čo je spoločenská, sociologická a hlavne neurologická katastrofa. Spôsobuje to, že títo mladí užívatelia sa dostávajú do horších sociologických pozícií. Dokazujú to viaceré prieskumy, že u nich absentuje schopnosť riešiť problémy, schopnosť komunikovať. Používajú stále kratšie vety, ako keby si písali správy. Dochádza tu k totálnej absencii vlastných argumentov, je to režírovanie vlastného divadla a falošného sveta. To je hlavný problém pri používaní počítačov. Pre mňa je počítač a internet ako informačný zdroj. Je to úžasná vec, používam ho každý deň vo svojej praxi. Nehanbím sa pred pacientom si otvoriť Google a vyhľadať nejaký nežiaduci efekt konkrétneho lieku, keď si nie som istý. Je to výborné.

Problém je niekde inde. Podľa prieskumov ľudia každých jedenásť minút vybočia z toho, čo práve robia, a začnú surfovať na internete. U detí je to ešte horšie a potom sa dostávajú do falošného virtuálneho sveta, ktorý je režírovaný a nerobí nič pre to, aby vznikli nové mozgové spoje a myšlienky. Ľudia sa stanú jednodimenzionálnymi a plochými. To je tá najväčšia hrozba modernej technológie. Priemerný tínedžer pošle pár stoviek správ denne na mobilnom telefóne. Viac je to u dievčat, ktoré riešia medzi sebou spoločenské otázky a vzťahy. Videl som dve slečny, ako sedeli oproti sebe a písali si miesto toho, aby sa medzi sebou rozprávali, čo je extrémny prípad, ale takéto príklady potvrdzujú normu. Keby to bolo možné, obmedzil by som prístup na sociálne siete a písanie správ.

Jednoduché by bolo, neponúknuť im túto možnosť, čo sa, samozrejme, nedá. Preto je dôležité vysvetliť im, že je to jeden z mnohých nástrojov získavania informácií a zábavy. Okrem toho je tu napríklad hudba, ktorá je ideálna pri učení, keďže lepí určité časti v mozgu, ktoré mu pomáhajú pri myslení. Všetko treba s mierou, nepreháňať to.

Existuje nejaká realita a na druhej strane optimálna verzia. Technológie sa vyvinuli oveľa rýchlejšie než realita výuky, preto sme dosť pozadu. Nemali sme totiž dostatok času. Ideálny príklad by vyzeral asi takto: či už je to dieťa v škole, ale manažér firmy, ktorý by sa chcel naučiť niečo nové, by prešli určitým procesom. Ten by zmapoval ciele výuky a porovnal by ich so schopnosťami daného mozgu. Na základe toho by sa vytvoril optimálny program – nejaké menu, z ktorého by sa vybralo, čo by mal konkrétny človek zvládnuť. Určilo by sa, aká časť by spočívala v digitálnej gramotnosti, na druhej strane, ako by sa mali posilniť schopnosti reflektovania, premýšľania, písania. To potrebuje fundovaných učiteľov a inštitúcie, rovnako správne mechanizmy, ktoré dokážu ľudí optimálne screenovať. My v zdravotníctve už veľa týchto vecí vieme. Na základe pár kľúčových otázok dokážeme zaradiť pacienta do istej kategórie a vieme, ako postupovať. Naopak, v školstve zatiaľ nie. Čo tam meriame? Výsledky testov, ktoré sú cestou k nejakému certifikátu, diplomu. Ten však súvisí v skutočnosti len s tým, že nám vďaka nemu dovolia robiť určitú prácu, ktorú chceme vykonávať. Ale neznamená to, že ju vieme. Začneme sa ju učiť až po tom, ako dostaneme diplom.

Počítače sú skvelá vec. Mne ako lekárovi uľahčujú prácu. Rovnako ďalšie technológie, napríklad magnetická rezonancia, ktorá nám umožňuje sa učiť sa o mozgu. Učíme sa, akí sme a čo vlastne človek je. Používame ju bádateľsky, ale akonáhle to pustíme do osobného života a začne to ovplyvňovať medziľudské vzťahy a naše konanie, prestaneme spolu hovoriť, tam je potom problém.

Kontakt pre médiá

Ivana Dorozló

Marketing & PR manager
DATALAN, a. s.
+421 917 127 775

Chcete sa o našich riešeniach dozvedieť viac? Dohodnite si stretnutie s našimi odborníkmi.