Veľkosť Slovenska nemôže byť výhovorkou na zanedbávanie domáceho výskumu a vývoja. Stačí sa pozrieť na Singapur. No otázkou je i to, či skutočne potrebujeme, aby pomaly každý odborník mal titul z univerzity. „Ľudia, ktorých priemysel zúfalo potrebuje a je ich nedostatok, naozaj nepotrebujú stráviť šesť rokov svojho života vysokoškolským štúdiom,“ hovorí Marek Galinski
O Slovensku sa dlhodobo hovorí, že je montážnou dielňou Európy. Vyrábame niečo, čo sme sami nevymysleli. No ma štát našej veľkosti vôbec potenciál, aby dokázal robiť zmysluplný výskum?
Nemyslím si, že toto je o veľkosti štátu. Taký Singapur je rozlohou omnoho menší a pritom disponuje špičkovými výskumnými organizáciami a špičkovými výskumníkmi z rôznych vedných oblastí. Je to skôr o tom, aké má štát priority, čo chce rozvíjať, a aké podmienky na to dokáže vytvoriť. V poslednej dobe sledujem aj v slovenskom vedeckom priestore úžasné objavy a nové technológie – špičkoví virológovia zo SAV zohrali významnú úlohu v boji s pandémiou v našej krajine, na Fakulte chemickej a potravinárskej technológie STU sa tímu okolo profesora Alexyho podarili prevratné objavy v oblasti bioplastov, a mohli by sme pokračovať ďalej.
Čo je v popredí – základný, či aplikovaný výskum?
My na fakulte informatiky a informačných technológii robíme predovšetkým aplikovaný výskum, a mám pocit, že je to podobne aj na ostatných fakultách STU. Aplikovaný výskum je možno v našich podmienkach jednoduchšie realizovateľný vďaka tomu, že často má priameho a jasného odberateľa výsledkov. Môže ním byť buď štát, alebo nejaká firma. Tento odberateľ výsledkov dokáže spravidla na výskum aj finančne prispieť, či mu poskytnúť lepšie zázemie. Preto sa napríklad na FIIT STU snažíme mať čo najviac partnerov z priemyslu, tzn. firiem, ktoré majú svoj interný výskum a vývoj a znalosti našich a ich expertov sa vedia navzájom doplniť a rozšíriť.
Existuje dôvod okrem jazykového a geografického, pre ktorý sa šikovnému slovenskému študentovi oplatí robiť výskum na slovenskej univerzite? Existuje nejaké špecifikum, pre ktoré je to atraktívne a ktoré inde v zahraničí ťažko nájsť?
Tie dva najpodstatnejšie ste zrejme pomenovali vo vašej otázke. Ja si však myslím, že v porovnaní so zahraničím je tu väčší priestor na sebarealizáciu. V bohatých krajinách s dlhodobou tradíciou kvalitného výskumu, vrátane jeho adekvátneho financovania, sa môže niekedy zdať, že tam je výskumná infraštruktúra už kompletne vybudovaná a prepracovaná. U nás to tak ešte stále úplne nie je. Stále je tu čo budovať, vďaka čomu má mladý výskumník možnosť urobiť si to tak trochu podľa seba. Druhá vec je možno trochu filozofická otázka – či si chceme povedať, že tuto to nemá zmysel a poďme všetci do zahraničia, čím sa priepasť medzi Slovenskom a zahraničím ešte viac zväčší. Alebo či sa s tým pokúsime aspoň trochu niečo urobiť a ukázať svetu, že aj tu sa to dá.
Keď sme už pri financovaní, štát podľa vás za vzdelávanie jedného študenta bakalárskeho štúdia zaplatí univerzite cca 1 500 eur ročne. Čo to pre naše vysoké školstvo znamená?
Toto číslo spomínal dekan FIIT Ivan Kotuliak v rozhovore pre Hospodárske noviny a priznám sa, že aj mňa prekvapilo. Veľmi často sme totiž novinármi, politikmi, či bežnými ľuďmi konfrontovaní s výsledkami rôznych rebríčkov najlepších svetových vysokých škôl. Neustále je tu kladená otázka, prečo Slovensko nemá žiadnu vysokú školu napríklad v rebríčku TOP 200. Ale ja sa pýtam, ako chceme konkurovať Stanfordu či MIT, keď na rok vzdelávania jedného študenta bakalárskeho štúdia dostaneme od štátu 1 500 eur? Ako chceme mať na našich školách najlepších expertov zo zahraničia, keď im platovo nedokážeme konkurovať? Veď my v skutočnosti riešime problém, ako udržať na našich vysokých školách našich vlastných šikovných absolventov, lebo základný tabuľkový plat mladého výskumníka po dokončení PhD je približne 840 eur v čistom.
Na druhej strane je tu aj otázka, koľkým ľuďom vysokoškolské vzdelanie štát platí. Podiel ľudí s titulom neustále rastie. Vy hovoríte, že ak chce byť niekto dobrý programátor a chce len programovať, na vysokej škole bude iba zabíjať čas…
O tomto sa v poslednom čase hovorí, mám pocit, stále viac a viac. Je to len môj názor, s ktorým by možno mnoho kolegov nesúhlasilo, no myslím si, že nie je správne, aby drvivá väčšina populácie mala vysokoškolské vzdelanie. Dnes sa často ľudia na niekoho bez vysokej školy pozerajú ako na niekoho, komu chýba lepšie vzdelanie, a pritom o to vôbec nejde. Navyše, zoberte si taký titul „bakalár“. Už niekoľko rokov máme vysokoškolské vzdelávanie rozdelené na tri stupne: bakalársky, inžiniersky a doktorský. Ale stále veľa ľudí vníma niekoho s Bc. pred menom ako človeka, ktorý nedokázal doštudovať. Ako niečo, za čo by sa mal ten človek hanbiť.
Myslím si preto, že naše školy by si mali zadefinovať, či požiadavka trhu alebo spoločnosti je produkovať len najšpičkovejších expertov s vedeckými schopnosťami. Alebo by nebolo lepšie, keby vysoké školy vedeli vzdelávať popri najlepších budúcich expertoch aj ľudí, ktorí sú proste kvalitne pripravení programátori, systémoví administrátori, analytici. Skrátka ľudí pre bežnú každodennú prax, možno bez ambície pôsobiť vo výskume a vývoji. A takíto ľudia, ktorých priemysel zúfalo potrebuje a je ich nedostatok, naozaj nepotrebujú stráviť šesť rokov svojho života vysokoškolským štúdiom. Povedal by som, že pre takýto ľudí tých šesť rokov štúdia môže byť v určitom momente priam kontraproduktívnych.
Vy osobne sa venujete výskumu autonómnych vozidiel. Kde vidíte váš potenciál a úlohu v kontexte toho, že ide o oblasť, ktorej sa venujú komerčné subjekty na celom svete s rozpočtom a personálnym zázemím, ktoré je pravdepodobne násobne lepšie, než s akým disponuje akákoľvek slovenská univerzita?
Autonómne vozidlá sú jednou z tém, ktorým sa v rámci Automotive Innovation Lab na STU venujeme. Slovné spojenie „autonómne vozidlá“ má veľké ohlasy medzi novinármi či laickou komunitou, ja osobne však omnoho radšej používam pojem „inteligentná doprava“. Moja výskumná skupina na FIIT STU sa priamo venuje problematike v oblasti prepojených vozidiel a možnostiam, ako vďaka ich prepojeniu a výmene dát z rôznych senzorov zvyšovať bezpečnosť na cestách v situáciách, ktoré sú mimo možností človeka, aby ich vyhodnotil. A riešenie týchto možných kolízii si, samozrejme, občas vyžiada aj autonómny zásah do riadenia vozidla, na ktorý vodič nebude mať žiaden vplyv. Nie je teda našim záujmom vytvárať tu akúsi konkurenciu pre Teslu alebo pre Waymo. Sme realisti, a vieme že toto je mimo našich finančných aj personálnych možností. Naopak, snažíme sa identifikovať rôzne situácie a scenáre, ktoré sa občas zdajú byť na okraji záujmov týchto gigantov, ale my v nich vidíme obrovský potenciál.
Venujete sa výskumu autonómie tak osobných vozidiel, ale aj MHD. V čom sa tu líšia výzvy, ktoré je potrebné riešiť a aký je potenciál ich využitia v praxi?
Osobne ma trochu vyrušuje, že diskusia o autonómnych vozidlách, je jedno či autách či MHD, sa stále točí okolo toho, ako veľmi inteligentné je a čo zvláda samotné vozidlo. Veľa hovoríme o tom, ako dokáže čítať jazdné pruhy a dopravné značky, či bezpečne zastaviť pri krajnici vozovky v prípade problému, alebo núdzovo zabrzdiť… A stále hovoríme relatívne málo o tom, do akej miery je dnes na autonómiu pripravená naša cestná infraštruktúra. Do akej miery sa na našich cestách osadzuje dopravné značenie naozaj korektne a jednoznačne. Do akej miery je čitateľné. Do akej miery sa dá na našich cestách spoľahnúť na presnosť satelitnej navigácie, či na stabilnú a rýchlu internetovú konektivitu.
Samozrejme, rozdiel je aj v tom, či sa snažíte autonómne riadiť automobil, kde sedí jeden, možno dvaja ľudia, bezpečne usadení, pripútaní, obklopení množstvom airbagov, alebo či sa bavíme o linke MHD. Tu ľudia stoja, je ich veľa natlačených na sebe, na palube máme starších ľudí s obmedzenou mobilitou či dieťa v kočíku. Tomu musí byť prispôsobená dynamika všetkých jazdných manévrov, ktoré vozidlo musí v špecifickej situácii vykonať. V neposlednom rade tu do hry vstúpi aj samotné vnímanie tejto technológie verejnosťou. Dnes keď čítame správy, že sa niekto zabil v Tesle, lebo zapol „autopilot“ a hral sa na mobile, pokrútime nad tým hlavou. Ale keby ste v správach čítali, že autonómny autobus MHD v meste nesprávnym rozhodnutím systému zabil naraz 50 ľudí, pozerali by ste sa na to úplne inak.
Smeruje podľa vás preto výskum k skutočne autonómnym autám bez šoférov? Alebo si myslíte, že sa v praxi napokon presadí skôr prístup počítačových asistentov šoférovania, kde ale bude musieť byť prítomný človek?
Rád by som sa vyhol akýmkoľvek proroctvám či predpovediam budúcnosti. Steve Jobs v roku 2010 na konferencii, v čase, keď iPhone mal tuším 3,5 palcovú obrazovku, povedal, že nikto si nikdy nebude chcieť kúpiť telefón s veľkým displejom. Pozrite sa, aké veľké telefóny dnes Apple vyrába a ľudia ich kupujú. Technologický vývoj za posledných 100 rokov nám niekoľkokrát ukázal, že niečo, o čom sme si mysleli, že je nemožné a utopistické, bolo zrazu o 20 rokov bežnou každodennou realitou. S autami to zrejme bude podobné, ale ja osobne si myslím, že to nebude tak skoro. Ešte veľa rokov bude za volantom prítomný vodič, aj keď vozidlo mu bude čoraz viac nápomocné. Príchod plne autonómnych vozidiel do praxe, tých bez vodiča, bude zrejme postupný a začne niekde v uzatvorených areáloch fabrík či campusov. Neskôr môžu pribudnúť v dedikovaných častiach mesta či na konkrétnych diaľniciach a časom možno úplne všade. Uvidíme.
Už dnes riešime otázky bezpečnosti pri veciach, ktoré sa môžu zdať na prvý pohľad primitívne. Máme s nimi totiž desiatky rokov skúseností. Ide napríklad o bankové a telekomunikačné aplikácie. No stále viac sa do popredia dostáva internet vecí, budúcnosťou by mali byť autonómne vozidlá a mnoho iného. Skrátka, zariadení, ktoré sa „oplatí hacknúť“ je stále viac. Ako zabezpečiť, aby boli v tomto kontexte siete bezpečné?
Táto otázka je svojou obšírnosťou asi na samostatný rozhovor, ideálne s niekým, kto je väčší expert na kybernetickú bezpečnosť, keďže ja by som sa za experta na túto oblasť neoznačil. Ako hovoríte, pripojených zariadení, ktoré priamo ovplyvňujú náš život, pribúda stále viac a viac. Otázka ich bezpečnosti a ochrany pred „hacknutím“ je dnes aktuálnejšia než kedykoľvek predtým. Prepojená doprava, o ktorej hovoríme, je toho živým príkladom. Ak sú autá na cestách navzájom prepojené a pripojené do internetu, a nejaké digitálne dvojča v cloude či v sieti poskytovateľa vyhodnocuje v reálnom čase rizikové situácie a umožňuje vynútiť zásah do riadenia, treba mať na pamäti možné následky, ak by takýto systém niekto „hackol“ a zneužil. Miera takýchto následkov by sa pokojne mohla prirovnať k teroristickému útoku. Klásť teda dôraz na zabezpečenie technológie je extrémne dôležité a nemôžeme to prehliadať. Nemenej dôležité je však naučiť ľudí, používateľov týchto systémov, využívať technológie bezpečným spôsobom. Mali by sme ich proaktívne učiť, čo robiť a ako sa správať v situáciách, kedy zjavne bezpečnosť týchto systémov zlyhala, alebo zlyhali celé systémy ako také.
Má byť bezpečnosť zodpovednosťou každého dodávateľa konkrétneho riešenia? Alebo by sme mali mať národné či globálne autority, ktoré budú túto otázku zabezpečovať? Prípadne, je možné nakupovať „bezpečnosť“ ako službu tretích strán?
Myslím si, že to musí byť ruka v ruke, výrobca s kontrolnými autoritami. Koniec koncov, je to tak v tradičných priemyselných odvetviach, nemyslím si, že to bude inak v tomto našom. A samozrejme, už dnes existuje mnoho firiem, ktoré sa zameriavajú vyslovene na bezpečnostné riešenia a zvyšovanie bezpečnosti iných produktov, je teda veľmi pravdepodobné, že veľa výrobcov rôznych systémov bude bezpečnosť svojich riešení outsourcovať kvalitnými subdodávateľmi, ktorí budú expertmi na bezpečnosť.
Do akej miery sa dá zabezpečiť, aby bol vývoj na strane tých, čo bezpečnosť zabezpečujú, rýchlejší než u tých, ktorí sa ju snažia prelomiť?
Toto je podľa mňa nekonečná hra na mačku a myš. Ak by som bol práve ja ten, kto na toto vymyslí zázračné riešenie, asi by som dostal nejakú veľmi významnú medailu J. Pozastavil by som sa ale pri tej druhej časti vašej otázky. Tí čo bezpečnosť zabezpečujú, a tí, ktorí sa ju snažia prelomiť, nemusia zákonite stáť na opačnej strane barikády. Je veľmi dôležité, aby sme tu mali dostatok tzv. white-hat hackerov, teda tých nadšencov, ktorí sa snažia bezpečnosť prelomiť a nájsť všetky jej nedostatky. Nie však preto, aby tým niekomu ublížili alebo sa obohatili. Ale práve pre to, aby na tieto bezpečnostné nedostatky poukázali korektným spôsobom a tým zvýšili celkovú úroveň bezpečnosti. Je neuveriteľne smutné vidieť prípady, kedy namiesto toho, aby práca týchto etických hackerov bola ocenená, stávajú sa terčom útoku a žalôb (viď prípad Nethemba vs. NCZI).
Čo vnímate v súčasnosti ako najväčšie riziko bezpečnosti? Je väčšou hrozbou stále väčšia sofistikovanosť algoritmov, využitie AI, stále väčšia, aj komerčná dostupnosť malvéru neodborníkom alebo najväčšou hrozbou zostáva ľudský faktor?
Dlho to tak bolo všeobecne zaužívané, že najslabším prvkom v reťazi bezpečnosti vždy bol človek a nie technológia. Myslím si, že to tak ešte chvíľu ostane. Rôzne reporty o bezpečnosti hesiel používateľov, či úrovne povedomia o bezpečnom správaní sa v online priestore medzi bežnými používateľmi, vždy prinášajú smutné výsledky a nie je to technický problém. Samozrejme, s lacnejúcim výpočtovým výkonom, dostupnosťou rôznych návodov a nástrojov na realizáciu útokov je jednoduchšie útočiť aj pre človeka, ktorý nemal predtým o tejto problematike komplexnejšie znalosti. Bol som veľmi prekvapený, keď jeden z popularizátorov bezpečnosti z Česka, Michal Špaček, hovoril o tom, ako sa dostal k uniknutým zahashovaným heslám používateľov veľmi populárneho e-shopu. Pomocu extrémneho výpočtového výkonu, ktorý si za pár dolárov kúpil na krátky čas v Amazon Web Services, dokázal slovníkovým útokom rozlúštiť drvivú väčšinu z nich.
Na jednej strane je bezpečnosť, no na strane druhej je technologický pokrok iba ťažko predstaviteľný bez využitia čoraz väčšieho množstva dát. A to nielen dát „súkromných“, ale aj verejných. Do akej miery tu hovoríme o príležitosti a o riziku aj vzhľadom na vyššie uvedené (bezpečnosť, možnosť zneužitia dát a pod.)?
Ja v otvorených dátach jednoznačne vidím omnoho viac príležitostí, než rizík. Spravidla, keď hovoríme o otvorených dátach, tak hovoríme o informáciách, ktoré sú tak či tak verejnej povahy. Najčastejšie ide o údaje, ktoré boli odjakživa prístupné verejnosti formou vyžiadania si ich na príslušnom úrade, alebo boli zverejňované v rôznych výročných správach odkiaľ sa ťažko strojovo spracovávali. Otvorené dáta sú úžasné v tom, že dávajú príležitosť vytvoriť nad nimi novú metodiku ich analýzy, alebo novú aplikáciu poskytujúcu novú pridanú hodnotu v podstate komukoľvek, kto má nápad na to, čo by sa z týchto dát dalo využiť.
Čo sa týka otvorených technológií, o tom sa snáď ani nemusíme baviť, tie sú dnes úplne všade okolo nás. Keď sa ponoríte už len hlboko do nastavení akéhokoľvek inteligentného televízora, ktorý vám stojí v obývačke a zobrazíte si všetky otvorené softvérové komponenty, ktoré využíva, bude to čítanie na celý večer.
V čom by sa mohlo Slovensko v tomto kontexte inšpirovať v zahraničí?
Priznám sa, že nesledujem úplne do detailu, ktorý štát ako veľmi pokročil v oblasti otvorených dát. Mám ale pocit, že na tom nie sme až tak veľmi zle. Myslím si, že projekty ako Finstat.sk, verejne.digital, ale aj iné menšie úplne špecifické projektíky – online odchody MHD s virtuálnymi odchodovými tabuľami na internete, ukazujú, že otvorených dát máme kopu, a nie všade v zahraničí to je až takto otvorené. Finstat.sk je príkladom, že štát nemusí urobiť nič viac, než dať k dispozícii surové dáta. Trh si už tie aplikačné riešenia nad nimi vymyslí a zimplementuje.
Do akej miery je kompatibilné na jednej strane tlačiť na ochranu osobných údajov (napr. GDPR, regulácia cookies a pod.) a na strane druhej ponúkať čo najkomplexnejšie otvorené datasety tretím stranám?
Nemyslím si, že tieto dve veci stoja proti sebe. Osobné údaje fyzických osôb sa dnes snažíme prísne strážiť, a aj keď sa to občas preháňa, je to podľa mňa dobré. Zároveň, otvorené dáta sú spravidla štatistického charakteru, alebo sú aspoň anonymizované či pseudonymizované. Aj keď je faktom, že tu existujú rôzne „bizáry“, ktoré mi nejdú do hlavy. Ak si otvoríte online katastrálnu mapu, viete si v katastrálnom území nájsť vlastníka nehnuteľnosti, prečítať si jeho rodné priezvisko, dátum narodenia, spôsob nadobudnutia nehnuteľnosti, adresu bydliska… S trochou hľadania by ste takto vedeli vyskladať kompletné údaje o celých rodinách a ich predkoch. Na druhej strane, z nepochopiteľných dôvodov, práve kataster nemá žiadne priamočiare API, kde by ste tieto údaje, keď už sú raz verejné v tomto extrémnom rozsahu, mohli nejak rozumne strojovo spracovávať.
Takisto som napríklad veľkým fanúšikom spomínaných projektov ako je verejne.digital či finstat.sk, kde sa dajú veľmi podrobne preklepnúť firmy, potenciálni obchodní partneri. Na druhej strane, ak viete, kde hľadať, v podstate si prečítate o každej firme koľko má peňazí na účte v banke, to už je podľa mňa trochu extrém. Neviem sám jednoznačne povedať, kde je tá hranica, kde je to ešte na osoh a kde je to už na škodu.
Čo by už dnes na Slovensku mohlo pri lepšom fungovaní open dát fungovať a kde je potenciál do budúcna?
Chýba mi tu osobne štandardný formát a jednotné úložisko takýchto dát. Nejaké ambície tu už boli, viem, že aj v rámci Slovensko.sk je rozcestník k rôznym datasetom, aj tak mám ale stále pocit, že veľa inštitúcií tieto dáta zverejňuje zámerne tak trochu šalamúnsky – tak, aby boli čo najmenej použiteľné a aby ich spracovanie a pochopenie bolo čo najkomplikovanejšie. Ide z toho pocit, že si museli splniť zákonnú povinnosť alebo príkaz dáta zverejniť, ale sami s tým nie sú stotožnení. Takisto, mám stále ešte pocit, že u nás niekedy úrad nevie zistiť ani tie údaje, ktorými sám disponuje, nieto ešte dohľadať si v otvorených dátach iného úradu to, čo potrebuje. Prvý a najzásadnejší potenciál, ktorý ja vidím, je ten, že práve konštruktívny prístup k otvoreným dátam môže byť jedným z najdôležitejších krokov k informatizácii verejnej správy a k zvyšovaniu jej efektivity ako takej.
Je rozšírenie open data skôr technický alebo psychologický problém? Bránia väčšiemu rozšíreniu technické prekážky alebo skôr ľudská neochota podeliť sa?
Nevidím tu dnes technickú prekážku, a v akejkoľvek debate o otvorených dátach sa diskusia nakoniec vedie o tom, aké sú legislatívne možnosti, aké sú možné obchodné či spoločenské riziká. Je to o ľuďoch, a o tom, či ako spoločnosť vieme nájsť konsenzus v tom, čo má byť verejné a otvorené a do akej miery.
Kto je Marek Galinski?
Odborný asistent na Fakulte informatiky a informačných technológií STU pôsobí na Ústave počítačových systémov a aplikovanej informatiky. Venuje sa témam ako inteligentná doprava, počítačové a komunikačné siete, či mobilné technológie a aplikácie. Ešte ako študent založil spoločnosť Regex s.r.o., ktorá sa venuje vývoju softvérových riešení na mieru. Je podporovateľom otvorených technológií a softvéru a spoluzakladateľom konferencie Bratislava OpenCamp.
